Vždy som sa zameriavala na veci, ktoré neboli až také podstatné. Neviem či to bola moja choroba, alebo to proste bolo niečo, čo ma v živote bavilo, hlavné však bolo, že ma to v úsudku nejakým spôsobom neobmedzovalo. Nakoniec je predsa len aj tak najdôležitejší váš postoj. A mne bolo jasné, že práve postoj je niečo, čo ma bude vždy držať nad všetkými podstatnými vecami. Vždy ma tešilo, že mám na svet osobitý pohľad. A že sa dokážem pozerať na všetko svojimi očami. Ale pravdou je, že raz za čas je jednoducho fajn počuť, že som normálna.

V čom sa však môžeme označovať za normálnych? V tom, že sa správame ako ovce? Že robíme všetko preto, aby sme sa neodlišovali? To nie je môj štýl. Môj štýl je úplne iný a práve preto som rada, že som sa napriek všetkému nezmenila a stále som zostala taká, aká naozaj som. Inak by som to už nebola ja a nebola by to ani moja osobnosť a nič z toho, čo sa ma týka. Rozhodla som sa, že sa na všetko, čo sa okolo mňa deje, vykašlem a budem sa sústrediť iba na seba. A to je niečo, čo by mal asi urobiť každý.

Keď som do svojho domu vyberala hlinikove fasady, mala som pocit, že to budem vyberať donekonečna. Jednoducho som sa snažila, aby som urobila úplne všetko preto, aby som s nimi bola spokojná a aj keď je to možno pre niekoho hlúposť či maličkosť, ja som vedela, že to nie je celkom pravda a že sa vôbec nemusím trápiť tým, čo si myslia ostatní. Pre mňa to bolo dôležité. A to bolo niečo, čo mi naozaj nikdy nikto nezoberie. A to dokonca ani vtedy, keď sa o to bude snažiť. Ja som skutočne rozhodnutá a myslím si, že aj keď vy máte niečo, na čom si zakladáte, nemali by ste sa nechať niekým ovplyvňovať. Vždy si buďte sám sebe verný. Ja som si bola a bolo to to najlepšie, čo ma postretlo. Ale nemyslite si, že som nikdy nepochybovala. Veľa ráz som uvažovala nad tým či to robím všetko správne. Ale som rada, že som sa všetkého držala.